Každý z nás sa aspoň sem-tam zamyslíme nad minulosťou, nad tým, čo za nami zostalo, či kto nás opustil.
Nezvyknem chodiť na cintorín a to ani „na dušičky“, mám to vo vnútri akosi inak upratané, no dnešný dátum a to konkrétne 11.hodina a 11. minúta 1. januára v roku 2011 mi v pamäti utkvela.
Dnes, teda v januári 2022 je tomu 11 rokov, čo nás navždy opustil môj otec, dlhoročný Niklovák, Jaroslav Majko.
Otec mi dal to, čo sa ja už 14 rokov snažím odovzdať svojmu synovi – záujem o cestovanie a dianie okolo seba. Bol to on, kto ma naučil „na tajnáša“ počúvať Hlas Ameriky, kto mi zanechal po dlhých 20 rokov „normalizácie“ a predrevolučnej totality starostlivo opatrované originálne výtlačky novín zo ´68 roku, fotografiu Alexandra Dubčeka a ceruzku s podobizňami proreformných funkcionárov ´68 roku. A otec bol ten, s kým som 10. decembra 1989 pri teplote -11 st. Celzia prešiel pešo viac ako 20 km z Bratislavy do Hainburgu spolu s ostatnými asi 200 tisícmi ľudmi idúcimi povedať „Haló Európa“ na nábrežie Dunaja „z druhej strany“.
Verím, že na môjho otca si spomínajú aj jeho kolegovia z Niklovky (NHS), s ktorými sme počas totalitnej doby precestovali asi všetko, čo sme precestovať mohli.
Za všetko otcovi ďakujem a práve teraz na neho s úctou spomínam…
