V posledných týždňoch stále intenzívnejšie Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR komunikuje potrebu riešiť tzv. „fiktívnych živnostníkov“. Argumentáciou ministerstva je zneužívanie tejto formy „podnikania“ ako náhrada za zamestnancov pre niektorých zamestnávateľov v činnostiach majúcich znaky závislej práce. Hovorí o tzv. nútených živnostiach, kde je výrazne zhoršené postavenie pracujúcich na živnosť, oproti postaveniu bežného kmeňového zamestnanca firmy. V argumentácii dokonca hovorí o sociálno-právnej ochrane, o absencii nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, nároku na ochranné a bezpečnostné prvky a dokonca aj sociálne zabezpečenie.
Trápi ministerstvo u živnostníkov práve toto?
Nemyslím si, že hlavným dôvodom pripravovaných krokov je práve blaho samotných zamestnancov. Skôr ide o peniaze. A to nie malé. Podľa dostupných informácií by znížením počtu už spomenutých tzv. „fiktívnych živnostníkov“ resp. ich prechodom na trvalý pracovný pomer by do štátnej kasy bolo odvedených navyše viac ako 600 mil. Eur. Matematický prepočet je však jedna vec a prax vec druhá.
Povedzme si dôvody, prečo sa mnohí pracujúci dávajú na živnosť. Vlastne hlavný dôvod je len jeden. Aspoň teda v prípade už spomenutých „fiktivnych živnostníkov“ ide o šetrenie odvodov zamestnávateľom a zároveň vyšší zárobok pre zamestnanca – živnostníka. Vychádzajúc z informácií priamo od takýchto živnostníkov a skúseností sloboda a samotné podnikanie buď úlohu vôbec nehrá, alebo určite nie na poprednom mieste.
Treba povedať narovinu, že odvodové zaťaženie a to ako pre firmy, tak pre zamestnancov je na Slovensku jedno z najväčších v EÚ a to napriek tomu, že firmy podnikajú v jednom z najmenších a konkurenčne najviac dotknutých trhov v Únii. Byrokracia a povinnosti naváľané na zamestnávateľov ale aj pri ostatných formách podnikania sú enormné a v mnohých prípadoch bežnými ľuďmi ťažko zvládateľné. Toto spôsobuje mnohokrát ignorovanie množstva pravidiel, prípadne neúmyselné opomenutie povinností dnes naložených každému z nás z úplne všetkých strán. Bežný podnikateľ jednoducho bez pomoci odborníkov nemôže stíhať sledovať všetku legislatívu, ktorú zákonodarcovia menia prakticky pri každom zasadaní zákonodarného zboru, nedokáže absorbovať zmeny v tak širokom spektre problematík a opätovne povedzme narovinu, rovnako na tom sú aj úrady, resp. úradníci na nich. Rozdielom medzi úradom a živnostníkom však je úzka špecializácia úradu (inštitúcie na svoju problematiku) a tlak na podnikateľa (živnostníka) ovládať a dodržiavať všetko a okamžite. Samozrejme je to aj o sankciách, kedy na strane úradu termíny a sankcie za ich nedodržanie sú prakticky nulové, no na strane podnikateľa vážne a mnohokrát likvidačné. V určitých prípadoch človek rozmýšľa nad tým, či kompetentní vôbec tušia o akých sankciách pre živnostníka a jeho existenciu je reč.
Špeciálnym problémom pre krajinu ak už nie sú, tak rozhodne budú živnostníci z tretích krajín. Sú žiadaní najmä pracovnými agentúrami a napriek pomerne problematickému založeniu živnosti ich je na Slovensku značné množstvo. Poznajúc problematiku úplne nechápem, ako si môžu kompetentní myslieť, alebo predpokladať dlhodobé fungovanie tohto inštitútu pre ľudí vo väčšine prípadov neovládajúcich legislatívu SR a dokonca ani jazyk, že zvládnu to, čo nezvláda množstvo Slovákov. V súčasnosti je stav taký, že množstvo cudzincov z tretích krajín má na Slovensku živnosť, no tu sa vôbec nezdržujú a pracujú na západ od nás.
Mnohí z týchto „podnikateľov“ ani len netušia, aké povinnosti im ukladá legislatíva a dozvedia sa o nich až v čase, kedy ich záväzky voči inštitúciám dosiahnu vysoké čiastky, ktoré mnohí jednoducho splatiť nedokážu, no situáciu však môžu vyriešiť odchodom zo Slovenska domov. Dlhy však zostanú u nás a ich vymoženie už z podstaty veci – ide o občanov tretích krajín – je problematické až nereálne. Toto však u slovenského živnostníka v podstate nehrozí, keďže ručí celým svojím majetkom.
Aj v tejto problematike si dovolím povedať, že hlavnú úlohu zohráva korupcia a výhodný stav pre niektorých ľudí, ktorí z neho dokážu ťažiť. Inak by totiž štát konal inak.
Na záver si dovolím pripomenúť fakt, že už spomenutých viac ako 600 mil. Eur v prípade prijatia opatrení eliminujúcich tzv. nútené živnosti by neboli peniazmi, ktoré by sa len tak „vyskytli“. Išlo by o peniaze stiahnuté od zamestnávateľov a budúcich zamestnancov, teda peniaze, ktoré by v obehu jednoducho chýbali. Povedané inak, síce by „stučnela“ štátna kasa, ale už i tak hodne podvýživený podnikateľský sektor by ešte viac schudobnel. V prípade rozpustenia týchto peňazí v ekonomike podnikateľmi a súčasnými živnostníkmi nehľadiac na to, či sa jedná o nútených, alebo reálnych, peniaze v obehu ekonomike pomáhajú. No v prípade ich vytunelovania napr. na neefektívne a predražené štátne zákazky dohodnutými firmami niekoho ľudí, značná časť takto vybraných peňazí krajinu opustí do daňových rajov, alebo do súkromných investícií tam, kde skončia „naši ľudia“ v čase keď sa raz na Slovensko vráti právo, spravodlivosť a poriadok.
Cesta nie je v hľadaní jednoduchých riešení zložitých problémov. Malá krajina ako Slovensko má jedinú cestu spočívajúcu v extrémnom znížení byrokracie, skresaní štátnej správy dnes už možno o 60 a viac %. Reálnom zefektívnení fungovania štátu a samospráv a minimalizovaní odvodovej zaťaženosti, poplatkov a daní na mieru akceptovateľnú k veľkosti trhu využívaného drvivou väčšinou malých, stredných firiem a živnostníkov. Ak sa touto cestou krajina čo najskôr nevyberie, neskrachuje len množstvo podnikateľov, ale celý štát.
