V preukrutne studenom januári-februári som deň-čo-deň zažíval stredovek.
Našiel som si motajúc sa v polmetrovom snehu – ja somár – v hlbokých lesoch pohoria Čierna hora, vysoko v svahu jedného kopčiska ‚flek‘ – takzvaný „Račí ostrov“ – kde som si na dva hladké buky vo výške asi 4 m s veľkými problémami uviazal hojdaciu sieť, a v tejto výšave som sa pokúšal v ustavične hompáľajúcej sa sieti a v tenučkom spacáku vypchatom obyčajnou vatou či čo to bolo, prežiť drsné mrazivé noci.
Jesť som nemal čo, obhrýzal som len zmrznuté suché kôrky chleba, žuval som kožu zo slaniny a podobné delikatesy. Ráno o tretej som ‚akože‘ vstával; samozrejme, že som celé noci od drkotania zubov nespal. Zobúdzal som sa zmrznutý na kosť, ručiac od zimy, a s enormným úsilím som šliapaval 10 km do školy (chodieval som vtedy na PF UPJŠ), aby som sa až za tmy vracal totálne vyčerpaný späť. Čelovky neboli, mal som len dajakú ručnú detskú baterku. A v tejto mizernej ‚kutici‘ som vydržal asi tri týždne. Keby to moja nebožka-mama vedela, zabila by ma…
Doma pred týmto excesom som tajne trénoval (keď naši pospali) ešte v decembri na balkóne jedného košického paneláka na šiestom poschodí súc zabalený v tej modrej vatovanej handre-‚spacáku‘. Raz ma tam mama ‚vymákla‘, a ma tak ‚zdžubala‘, že až..
Aby som sa dostal z domu, ukradol som všetko možné z prázdnej chladničky, a tých pár halierov som mal na pečivo. Našim som sa vyhovoril, že ideme na nejakú prax, terénne cvičenie, aktivitu alebo niečo také.
Veru, žiaden goretex nebol, ani duté vlákna v spacáku, žiadne izofólie. 100 ráz som sa chcel z tej samoty vrátiť domov, ale ustál som aspoň tie mizerné tri týždne.
Pokiaľ si dobre pamätám, raz som sa v polospánku vyvrátil z tej ‚poondiatej‘ siete, a ‚dzigol‘ som zo štyroch metrov rovno do snehového záveja. V živote som nemal očistnejší telesný i duševný kúpeľ, môžete mi veriť.
Račí ostrov ma zocelil fyzicky i psychicky, a tak, o dva roky neskôr, som už išiel na vec oficiálne s vedomím rodičov i s rozumom. Odsťahoval som sa na relikt niekdajšieho suboceánskeho stratovulkánu Bradlo v Slanských vrchoch (836 m n. m.), kde na bralnatom severozápadnom výbežku rástli stáročné červené buky, a odkiaľ bol výhľad 100 km na východ, 100 km na sever a 100 km na západ. Pár minút cesty od vrcholu vrávorala vo výške 3,5 m nad zemou v starej bučine zelená chalúpka na slepačej nôžke – navlas taká, akú poznáte z „Mrázika“. Mala tri okienka a dve drevené prične. Baba Jaga v nej síce nebola, zato tam bola piecka zvaná „petrík“. Urobil som si teplučko, do okienka som zasadil petrolejku, vlčiak Lannie si ľahol pod západnú pričňu, a ja som si ustlal na tej severnej.
V tejto čarokrásnej zimnej atmosfére som prebýval celé dni len sám so sebou.
Po vodu som chodil niekoľkosto metrov do severovýchodného rohu malej lúčky k Studienke Zimného potoka. Prameň chránila krásna drevená kolibka, ktorú zhlobila kedysi akási dobrá duša, a ‚genius loci‘ – duch miesta – tu dotváral obrovský starý jaseň s obvodom kmeňa v prsnej výške neuveriteľných 5,5 m. Matuzalem starý hádam 300 rokov. S ním som sa zhováral.
To nebolo dobrodružstvo. Ani úlet. Bola to moja vlastná zimná rozprávka. Od tej od bratov Grimmovcov sa líšila len v jednom, inak mala všetky jej ingrediencie. Bola skutočná.
Ale i tej, ako to už chodí, zazvonil zvonec, a rozprávke bol KONIEC.
————–
Na fotke obrovský, 150-200 rokov starý buk na Sivej skale v Nízkych Beskydách; 837,3 m n.m., -20°C.
Foto: G. Lešinský, 4. 2. 2011
Zdroj: FB]]>
100 ráz som sa chcel z tej samoty vrátiť domov, ale ustál som aspoň tie mizerné tri týždne.
Jedného pekného zimného dňa v roku 1990 mi ‚rajblo v bedni‘, a rozhodol som sa, že zdrhnem z domu a budem bývať v horách, aby som sa naučil prežiť v tých najťažších podmienkach.
Bear Grylls – veľký ‚čhávo‘ z telky, ktorý učieval televíznych divákov ‚ako prežiť‘, a ktorého dokumentárne filmy som o desať rokov neskôr prekladal z angličtiny pre televíziu „Discovery channel“, mal vtedy iba 16 rokov, a ešte nevedel o svete
V preukrutne studenom januári-februári som deň-čo-deň zažíval stredovek.
Našiel som si motajúc sa v polmetrovom snehu – ja somár – v hlbokých lesoch pohoria Čierna hora, vysoko v svahu jedného kopčiska ‚flek‘ – takzvaný „Račí ostrov“ – kde som si na dva hladké buky vo výške asi 4 m s veľkými problémami uviazal hojdaciu sieť, a v tejto výšave som sa pokúšal v ustavične hompáľajúcej sa sieti a v tenučkom spacáku vypchatom obyčajnou vatou či čo to bolo, prežiť drsné mrazivé noci.
Jesť som nemal čo, obhrýzal som len zmrznuté suché kôrky chleba, žuval som kožu zo slaniny a podobné delikatesy. Ráno o tretej som ‚akože‘ vstával; samozrejme, že som celé noci od drkotania zubov nespal. Zobúdzal som sa zmrznutý na kosť, ručiac od zimy, a s enormným úsilím som šliapaval 10 km do školy (chodieval som vtedy na PF UPJŠ), aby som sa až za tmy vracal totálne vyčerpaný späť. Čelovky neboli, mal som len dajakú ručnú detskú baterku. A v tejto mizernej ‚kutici‘ som vydržal asi tri týždne. Keby to moja nebožka-mama vedela, zabila by ma…
Doma pred týmto excesom som tajne trénoval (keď naši pospali) ešte v decembri na balkóne jedného košického paneláka na šiestom poschodí súc zabalený v tej modrej vatovanej handre-‚spacáku‘. Raz ma tam mama ‚vymákla‘, a ma tak ‚zdžubala‘, že až..
Aby som sa dostal z domu, ukradol som všetko možné z prázdnej chladničky, a tých pár halierov som mal na pečivo. Našim som sa vyhovoril, že ideme na nejakú prax, terénne cvičenie, aktivitu alebo niečo také.
Veru, žiaden goretex nebol, ani duté vlákna v spacáku, žiadne izofólie. 100 ráz som sa chcel z tej samoty vrátiť domov, ale ustál som aspoň tie mizerné tri týždne.
Pokiaľ si dobre pamätám, raz som sa v polospánku vyvrátil z tej ‚poondiatej‘ siete, a ‚dzigol‘ som zo štyroch metrov rovno do snehového záveja. V živote som nemal očistnejší telesný i duševný kúpeľ, môžete mi veriť.
Račí ostrov ma zocelil fyzicky i psychicky, a tak, o dva roky neskôr, som už išiel na vec oficiálne s vedomím rodičov i s rozumom. Odsťahoval som sa na relikt niekdajšieho suboceánskeho stratovulkánu Bradlo v Slanských vrchoch (836 m n. m.), kde na bralnatom severozápadnom výbežku rástli stáročné červené buky, a odkiaľ bol výhľad 100 km na východ, 100 km na sever a 100 km na západ. Pár minút cesty od vrcholu vrávorala vo výške 3,5 m nad zemou v starej bučine zelená chalúpka na slepačej nôžke – navlas taká, akú poznáte z „Mrázika“. Mala tri okienka a dve drevené prične. Baba Jaga v nej síce nebola, zato tam bola piecka zvaná „petrík“. Urobil som si teplučko, do okienka som zasadil petrolejku, vlčiak Lannie si ľahol pod západnú pričňu, a ja som si ustlal na tej severnej.
V tejto čarokrásnej zimnej atmosfére som prebýval celé dni len sám so sebou.
Po vodu som chodil niekoľkosto metrov do severovýchodného rohu malej lúčky k Studienke Zimného potoka. Prameň chránila krásna drevená kolibka, ktorú zhlobila kedysi akási dobrá duša, a ‚genius loci‘ – duch miesta – tu dotváral obrovský starý jaseň s obvodom kmeňa v prsnej výške neuveriteľných 5,5 m. Matuzalem starý hádam 300 rokov. S ním som sa zhováral.
To nebolo dobrodružstvo. Ani úlet. Bola to moja vlastná zimná rozprávka. Od tej od bratov Grimmovcov sa líšila len v jednom, inak mala všetky jej ingrediencie. Bola skutočná.
Ale i tej, ako to už chodí, zazvonil zvonec, a rozprávke bol KONIEC.
————–
Na fotke obrovský, 150-200 rokov starý buk na Sivej skale v Nízkych Beskydách; 837,3 m n.m., -20°C.
Foto: G. Lešinský, 4. 2. 2011
Zdroj: FB]]>
V preukrutne studenom januári-februári som deň-čo-deň zažíval stredovek.
Našiel som si motajúc sa v polmetrovom snehu – ja somár – v hlbokých lesoch pohoria Čierna hora, vysoko v svahu jedného kopčiska ‚flek‘ – takzvaný „Račí ostrov“ – kde som si na dva hladké buky vo výške asi 4 m s veľkými problémami uviazal hojdaciu sieť, a v tejto výšave som sa pokúšal v ustavične hompáľajúcej sa sieti a v tenučkom spacáku vypchatom obyčajnou vatou či čo to bolo, prežiť drsné mrazivé noci.
Jesť som nemal čo, obhrýzal som len zmrznuté suché kôrky chleba, žuval som kožu zo slaniny a podobné delikatesy. Ráno o tretej som ‚akože‘ vstával; samozrejme, že som celé noci od drkotania zubov nespal. Zobúdzal som sa zmrznutý na kosť, ručiac od zimy, a s enormným úsilím som šliapaval 10 km do školy (chodieval som vtedy na PF UPJŠ), aby som sa až za tmy vracal totálne vyčerpaný späť. Čelovky neboli, mal som len dajakú ručnú detskú baterku. A v tejto mizernej ‚kutici‘ som vydržal asi tri týždne. Keby to moja nebožka-mama vedela, zabila by ma…
Doma pred týmto excesom som tajne trénoval (keď naši pospali) ešte v decembri na balkóne jedného košického paneláka na šiestom poschodí súc zabalený v tej modrej vatovanej handre-‚spacáku‘. Raz ma tam mama ‚vymákla‘, a ma tak ‚zdžubala‘, že až..
Aby som sa dostal z domu, ukradol som všetko možné z prázdnej chladničky, a tých pár halierov som mal na pečivo. Našim som sa vyhovoril, že ideme na nejakú prax, terénne cvičenie, aktivitu alebo niečo také.
Veru, žiaden goretex nebol, ani duté vlákna v spacáku, žiadne izofólie. 100 ráz som sa chcel z tej samoty vrátiť domov, ale ustál som aspoň tie mizerné tri týždne.
Pokiaľ si dobre pamätám, raz som sa v polospánku vyvrátil z tej ‚poondiatej‘ siete, a ‚dzigol‘ som zo štyroch metrov rovno do snehového záveja. V živote som nemal očistnejší telesný i duševný kúpeľ, môžete mi veriť.
Račí ostrov ma zocelil fyzicky i psychicky, a tak, o dva roky neskôr, som už išiel na vec oficiálne s vedomím rodičov i s rozumom. Odsťahoval som sa na relikt niekdajšieho suboceánskeho stratovulkánu Bradlo v Slanských vrchoch (836 m n. m.), kde na bralnatom severozápadnom výbežku rástli stáročné červené buky, a odkiaľ bol výhľad 100 km na východ, 100 km na sever a 100 km na západ. Pár minút cesty od vrcholu vrávorala vo výške 3,5 m nad zemou v starej bučine zelená chalúpka na slepačej nôžke – navlas taká, akú poznáte z „Mrázika“. Mala tri okienka a dve drevené prične. Baba Jaga v nej síce nebola, zato tam bola piecka zvaná „petrík“. Urobil som si teplučko, do okienka som zasadil petrolejku, vlčiak Lannie si ľahol pod západnú pričňu, a ja som si ustlal na tej severnej.
V tejto čarokrásnej zimnej atmosfére som prebýval celé dni len sám so sebou.
Po vodu som chodil niekoľkosto metrov do severovýchodného rohu malej lúčky k Studienke Zimného potoka. Prameň chránila krásna drevená kolibka, ktorú zhlobila kedysi akási dobrá duša, a ‚genius loci‘ – duch miesta – tu dotváral obrovský starý jaseň s obvodom kmeňa v prsnej výške neuveriteľných 5,5 m. Matuzalem starý hádam 300 rokov. S ním som sa zhováral.
To nebolo dobrodružstvo. Ani úlet. Bola to moja vlastná zimná rozprávka. Od tej od bratov Grimmovcov sa líšila len v jednom, inak mala všetky jej ingrediencie. Bola skutočná.
Ale i tej, ako to už chodí, zazvonil zvonec, a rozprávke bol KONIEC.
————–
Na fotke obrovský, 150-200 rokov starý buk na Sivej skale v Nízkych Beskydách; 837,3 m n.m., -20°C.
Foto: G. Lešinský, 4. 2. 2011
Zdroj: FB]]>
