Skip to content

Pomáhame, až kým sa to nezačne dotýkať nášho pohodlia. Potom príde to ALE.

Na zamyslenie…

Toto bol súkromný status, ale zdieľam ho verejne. Nech si dopravca robí vo svojich radoch aspoň základný poriadok. Takto si vyvršovať komplexy na ženách s malými deťmi, ktoré sa previnili len tým, že im pri úteku pred vojnou našinci podali pomocnú ruku je otrasné, hanebné a odsudeniahodné.
“Sme pohostinný národ. Vyslúžili sme si dobré meno, lebo pomáhame – ako krajina, štát, celok. Napokon aj jednotlivci: jeden nakúpi, druhý ubytuje, tretí zorganizuje. Až kým sa to nezačne dotýkať nášho pohodlia. Potom príde to ALE. Niekto má škôlku pre deti, ja nie, niekto zadarmo cestuje, býva… Som proti vojne, ale… Prispel som predsa na charitu, aj dve plné tašky som im odniesol, ale…
Občas sa stretávam s takýmito malosťami, ale niekedy ide až o otvorené nepriateľstvo a nenávisť. Vtedy cítim takú bezmocnosť ako dnes, preto píšem.
Ukrajinky, ktoré som ubytovala v obci Zolná, sa mi posťažovali (lebo veď komu?), že istý vodič autobusu im viackrát nadával, hanobil všetkých Ukrajincov, dnes už to prekročilo všetky medze, ponižoval ich, cestujúci sa smiali. “Moje” dievčatá veľmi nerozumeli, ale niečo pochopili, sem-tam ruština odznela. Nikto sa ich nezastal. Kto pozná Zolnú, vie, že tam nie je žiadny obchod – ani so základnými potravinami, čiže sa musia do Zvolena (10km) dopraviť autobusom. Navyše s maličkými deťmi, ktoré nemá kto postrážiť. Keď vytiahnu doklad odídenca, začína šikana.
Napísala som na SAD Zvolen. Meno vodiča neviem, ale podľa času jazdy a špz by to mohli vedieť. Takto by sa človek nemal správať k nikomu.
Takýto dlhý status som v živote nenapísala. Ale strašne sa hanbím.”
Via Zdena Solan
Zdroj: FB