Tak túto sadrovú opičku (nie je reč o sudkyni Jankovskej) pozná asi každý návštevník tradičných a klasických hodov napr. v Dolnej Strede. Na hody sme sa ešte ako deti tešili. U babky na Váhovskej ceste sa stretla celá rodina. Bratranci, sesternice a spolu sme išli do dediny na kolotoče. A vždy sme si domov niečo doniesli. Spravidla nič drahé – úplne bežná a vždy zábavná bola takáto sadrová opička „oblečená“ asi v zajačej koži. Na gumičke skákala a my sme sa tešili – aj z maličkostí.
Príjemné spomienky a jedna z opičiek (táto je z bazáru) skončila vo vitríne medzi hračkami z čias socialistického Československa.
Po babkinej smrti skončilo pravidelné stretávanie na hodoch a postupne sa vytratili nielen opičky, ale aj tradície.
Nenáročné hračky na 4 až 5 Kčs, ktoré robili radosť deťom po dlhé desaťročia, nahradili mobilné telefóny a osobné stretávanie za aplikácie, sociálne siete a esemesky.
… a tak aj vyzerajú vzťahy a mnohé rodiny.
